DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


streda 27. decembra 2017

Adacta, Dis-K47, Fyasco, Old Hammer – 22.12.2017, Trenčín - Lúč


Pracovný rok konečne dospel k dlho očakávanej dovolenke. Tá nemohla začať lepšie ako koncertom. Do Lúča som sa vybral, aby som tam bol cca o 9ej. Už na moste som počul nejaké ruchy, ktoré nasvedčovali, že dnes sa začalo o čosi skôr ako obvykle.

Táto úloha pripadla mladej parte OLD HAMMER. Myslel som, že sú to miestni mladíci, no na plagáte mali označenie BA, tak neviem. Nech sú odkiaľkoľvek, podstatné je, že keď ešte na sebe zamakajú a gitarista sa vyprdne na sólovanie, bude to dobré. Rýchlejšie veci zneli nádejne, pripomínalo mi to G.B.H. v období koketovania s metalovými gitarami (ostatne, basák sa tričkom netajil, kde čerpá inšpiráciu), len tie gitarové sóla boli mimo a akosi navyše. A ešte chýba akási suverenita (čo bolo poznať už na prvý pohľad, no najmä po tom, ako vystúpili ostatné bandy) No potenciál tam istotne je.
DIS-K47
Druhí prišli na pódium jediný cezhraniční hostia zo Znojemských plání. Bez nejakých veľkých okolkov do nás začali hustiť ten svoj nemilosrdný disbeatový mlynček, ktorý nás nekompromisne rozomieľal parádnou súhrou dvoch gitár a basy. K tomu spievajúci bubeník a zlostne vrčiaca spevulda dotvorili správnu atmosféru. Skladby zneli v tomto žánri dostatočne zaujímavo. Najviac sa mi pozdávali zmeny tempa a rôzne spomalenia a strednotempové časti, ktoré po všetkých tých dis-smrštiach zneli viac ako dobre. Kúpa aktuálneho dvanásťpalca bola nutnosťou.
ADACTA
Po nich na pódium nastúpila ADACTA a bolo to podobné ako v TN asi vždy. Parádny set plný nasadenia a energie, na aký som od tejto party zvyknutý. Úvod obstarala pomalšia inštrumentálka, ktorou začínali svoj set aj onehdy v Seredi, keď sme s nimi hrali. Potom hneď odpálili „Z mostov stúpa dym“ ako jednu z mála starších vecí. Okrem nej ešte moja srdcovečka „Úzkosť“ či „Vlčia krv“, isto aj iné, no nejak extra som sa nezameral na podrobné sledovanie, ale skôr na zážitok. Gró setu stálo prevažne na novinkách z pripravovaného albumu. Tie zneli na druhý nástrel nádejne. Už teraz sa na nahrávku teším. Množstvo rýchlejších častí, ktoré zachádzali až kamsi k black-metalovému svišťaniu, ale ani o pomalé, hutné pasáže v nich nie je núdza. Každopádne tentoraz kapela stavia na podladenom švédskom zvuku gitary a silno skreslenej base, čo je (aspoň koncertne) možno trošku aj škoda, bo som sa miestami strácal. Iné to istotne bude, keď novinky dostatočne napočúvam. No výsledný dojem bol tradične veľká spokojnosť. Táto banda ma v Trenčíne ešte nikdy naživo nesklamala. Asi nejaká mágia abo čo...
FYASCO
Poslednou bandou večera boli organizátori tejto akcie, chaloši z FYASCO. V dvojici bez Štotyho som ich ešte nevidel a musím povedať, že tretí nástroj v ich muzike chýbal. Galo síce presedlal z basy na gitaru, no práve tie hlboké bubloty dávali chaotickému mixu fast coru, moderného hardcoru s kadečím ten tretí rozmer. Gitara zapojená cez 2 aparáty rezala nenormálnym spôsobom. Formálne všetko ok, parádne odohraté, len tá basa, hoši, tá basa. Dúfam, že časom sa všetko utrasie a pribudne aj ten brumlot v pozadí a doplní masakrujúcu mašinériu. Ľudia pod pódiom na to aj tak hľadeli svojím pohľadom a nenechali si zobrať chuť zabávať sa a užívali si to všetko ako sa patrí.

Záver? Sčítané a podtrhnuté: Parádny večer. Cca stovka platiacich, ktorí si v predsviatočných stresoch našli čas na zábavu a odreagovanie a dostavili sa uskutočniť to práve do Lúča. Viac ako pozitívny dojem. Vďaka za takú akciu.

-Majto C.-

fotky: Mistta



CRANIAL CARNAGE – Abhorrence (2017, Immortal Souls Productions, 33:35)

Existujú od roku 2009, prvých päť rokov však fungovali pod iným názvom a „Abhorrence“ je vôbec prvou oficiálnou nahrávkou pod tým novým. Neznáma banda z Uherského Ostrohu na južnej Morave, a rovno album u ISP? Práve Ďuro pred mnohými rokmi razieval zásadu, že skupiny by mali najprv vydať niekoľko demáčov a až potom siahať po CD, nuž, časy sa evidentne menia
Marty (gitara, vokál), Rebus (vokály), Mara (basa), Volcano (bicie) a Nagard (gitary) sú takto podľa fotky už tiež celkom „páni v rokoch“, zdá sa, že CRANIAL CARNAGE je ich prvým vážnejším účinkovaním na scéne, a z ničoho nič veľký debut. Ale Ďuro má vypestovaný slušný cit na kvalitné veci, poďme teda na to. Čože sa to ukrýva pod skôr oldschoolovým krvavo-rúhačským obalom?
Death metal, vážení, kov smrti. A veruže vydarený, nie nejaký moderný, skôr hlboko zakorenený v klasike. Našťastie nie retro nejakej konkrétnej DM školy, naopak prekvapivo podľa môjho gusta. Ono je to totiž v prvom rade naozaj brutálna, do extrému potiahnutá vec. V podstate skôr deväťdesiatky, ale masakrujúce, brutal death ako sa patrí. A navyše výborne skĺbený s temným, rúhačským podaním žánru. Hutný, podladený, ťažký zvuk, ponuré harmónie, zavýjajúce gitary, divoký, nemilosrdný vír prevažne v rýchlych a náklepových tempách. Občas pomalšia, ale taktiež zničujúca pasáž. Celkovo ide o hudbu skôr priamočiaru, hrubú, zúrivú a nemilosrdnú, pekelný mlyn točiaci sa rýchlosťou rotačného guľometu. Rúhavé témy textov prednáša hlboký growl, zabudovaný do stien gitár a bicích. Nie je dominantný, funguje tu ako jedna z rovnocenných zložiek hudby. Tá je podstatná, nejaké intrá (akustiky „inventárne“ zvony) sa tu pestujú fakt zriedka. „Abhorrence“ boduje hlavne celkovým barbarským vyznením, CRANIAL CARNAGE v podstate hrajú dosť svojsky, ťažko ich prirovnať k nejakému prefláknutému menu. Kedysi niečo podobné hrali Nemci CASTIGATE, ale mám pocit, že toto je ešte o triedu väčšia ukrutnosť.

Martin Lukáč



pondelok 25. decembra 2017

ABORTION "All You Need Is hate" CD 2017 (Slovak Metal Army)

Otcovia slovenského Grindu, na čele s Leprom- opäť zdvihli prostredníky a postavili sa proti systému-ich najväčšími zbraňami- hudbou a sarkazmom. Rýchlopaľby doprevádzane správne mierenými textami-to je proste masáž...čo sa osvedčilo už na albume „Konvert“ to“All You Need Is Hate“ spečatilo- slovenčina proste ABORTION-u sluší! Je až obdivuhodne ako vie Lepra pracovať zo slovíčkami a v podstate na jednej vete zobraziť odkaz ktorý udiera priamo do xichtu ! Na toto nemá talent hocikto, je to skrátka to čo robí toto trio právoplatnou jednotkou na scéne- (aj keď takéto označenie by chalani asi skromne odmietli ).
Roky skúsenosti a odhodlania zobrali za svoje- chceš Grind- počúvaj ABORTION.


-ADAMParazit-

ARROGANT STATE / SLUTET split 7"EP 2017 (Phobia Records)

Dvakrát Švédsko, dvakrát neznáma. Už sa teším až padne ihla na drážku...
ARROGANT STATE- kurva pecka. Ako keby ste počúvali nevydané skladby Entombed z ranného obdobia. No toto ma prekvapilo. Fakt to má energiu, parádny Švédsky zvuk alá Soundlight štúdio z ranných rokov 90 tých. Znejú preto viac metalovejšie než punk a HC. Ale je to vlastne taký Death ´n´Roll, aký naštartovali práve Entombed. Prekvapenie a parádne to odsypáva, nenudí , skôr nútí klepať nohou a natriasať lebkou. Jednoznačne prekvapenie a píšem si do denníka, že túto kapelu muním mať vždy na oku. Dobrá práca
SLUTET hrajú taký mix punk/HC/temnoty, na ktorú majú tiež len ochranú značku Škandinávske kapely. Nie sú žiadny nováčikovia,ale ostrieľaný harcoši a veteráni scény z legiend ako 3 WAY CUM (moja oblúbená kapela v 90tych rokoch), WARCOLLAPSE. Takže aj v takomto štýle čakajte muziku.
Temný metalický HC /punk, energický, melodický no zároveň pochmúrny. Dve skladby energického ,melodického mixu hc,dis beatu a raw punku. Dobrý matroš!
-Lepra-
ARROGANT STATE
SLUTET
PHOBIA RECORDS

nedeľa 24. decembra 2017

DOGMA INC. „Blacksun Flowers“ CD 2017 (Slovak Metal Army)

Keď mi Erik kedysi poslal prvú ukážku z pripravovaného nového albumu, bol som prekvapený posunom, aký kapela urobila od prvého albumu „Before and after“ a to nehovorím o tej ceste od demáčových čias. Keď po dlhšom hľadaní vhodného vydavateľa album konečne vyšiel a vypočul som si ho celý, zostal som s otvorenými ústami. Napriek časovému odstupu a výmene polovice zostavy, kapela pokračuje v smere vytýčenom už v závere predošlého cd.
Hneď počiatočná pomalá pasáž v úvodnej inštrumentálke „Fake“ zdrapí za hlavu a núti ňou kývať po celý čas, aj keď sa song mierne rozbesní. Parádna Groove-mašinéria, ktorá pokračuje aj v nasledujúcom songu „Even god denial“ s rovnakou intenzitou a tlakom. Gitary si pekne riffujú a sádzajú skvelé vyhrávky, k tomu parádne nafrázované bicie, ktoré sú s gitarami zosynchronizované neskutočným spôsobom. Zafarbením hlasu speváka to tu trošku ťahá k vplyvom bratov Abbotovcov a ich najznámejšej bandy Pantera, no hudobne tam viac cítim Damageplan (a okrem pár momentov aj hlasovo), čo mi hneď nasledujúci song „The conqueror“ potvrdzuje. Pekne vygradovaná vecička, ktorá sa v stredných tempách plíži a hryzie, aby sa v závere rozbesnila a udupala nás v rýchlom tempe. Hneď nasledujúca „Skinless beast“ mi v strede potvrdila aj ďalší z vplyvov, ktoré tam cítim a tým je „The Blackening“ Flynnových Machine Head. Ten sekaný riff s pískačkou by sa krásne vynímal aj na tomto albume. K tomu šťavnatý drsný spev, ktorý to celé parádne dofarbuje. A to nesmiem zabudnúť na úvodný skoro až bluesový gitarový motív, ktorý to celé náladou ťahá do delty Mississippi, rovnako ako ťahavé záverečné sólo. Nehovoriac o sampli v úvode „Devil speed“, ktoré Erik doprevádza decentným klepaním divného parytmu. Ženský gospel je uťatý besnou klepačkou a vrniacimi gitarami. Grindujúce pasáže s mihotajúcimi sa pravačkami sa menia s decentnými, kde gitary kreslia parádne linky. Tento song asi najviac nadväzuje na predošlý album Dogmanov. Návrat do vôd MH nastane hneď s nasledujúcou atmosfericky sa pokľudne vinúcou „Oxidizer“, kde si gitary pokojne sekajú takty, občas zaburácajú, no celkovo song pôsobí menej komplikovane a priamočarejšie. „Shock till you drop“ má rovný rytmus songu „Fuck you“ Damageplan v slohách a podobne menej komplikovanú štruktúru, kde slohy sú v kontraste s valivejšími refrénmi. „Absolution, no progress“ je opäť pomalšia vecička s ráznymi zmenami pasáží, no stále dostatočne vražedne vyhladzujúca. Predposledná „Collapse“ má hutnosť a húpavosť Fear Factory, niektoré riffy sú priam beštiálne. Song patrí k technickejším. Jemný úvod záverečnej „Dead man walking“ mi opäť evokuje Damageplan, ktorí tiež svoj, žiaľ, jediný album „New found power“ tiež uzavreli pomalšou vecou „Soul bleed“, len tá bola celá pokojnejšia. Mŕtvy muž po jemnom úvode hryzie a buráca ostrými gitarami a hutnými salvami bicích. A v duchu predošlej tvorby si to v pomalšom tempe nekompromisne hrnie ku konečnej, kde zavládne zvuk dvoch čistých gitár, ktoré to celé uzavrú.
Výborný materiál, nápaditý a kompaktný. Veľkými pozitívami tohto albumu sú prepracované kompozície plné skvelej hudby, ale aj vyvážený zvuk, kde nič zbytočne nevyčnieva a všetko hrá ako má. Prínos nováčikov do celkového prejavu kapely je neprepočuteľný. To, čo v minulosti len v náznakoch vystreľovalo z besno víriacej brúsky, teraz naplno buráca a duní. Metal. Ale totálne nadupaný. Počúvam pol roka a stále si ho užívam ako „poprvé“. Myslím, že naša scéna nemá veľa podobných kapiel ako táto. Dúfam, že na ďalší album nebudem čakať toľko rokov...
-Majto C.-


štvrtok 21. decembra 2017

DOBYTČÍ MOR / 8DNÍ VENKOVA-„Pox/Budeš hodná“ Split 2017,12“ LP (samovydanie)


Od čias kedy si ešte v englištine vraveli Dobytci z Frýdku- Místku, „Murrain“ a splodili chorobné dielko „Famine“ pretieklo už vela piva a vyšli ďalšie 3 dlhohrajúce úspešne albumy. Tento rok toto komando prinieslo doslova smršť na 12“ v podobe splitka zo Zlínskymi prasiakmy 8 DNÍ VENKOVA (8.D.V.)
Strana Dobytčiho Moru ako som už naznačil je posiata nekompromisnym Death/Grindom a uprime,zanecháva za sebou aj posledné tri albumy- fakt! Už na úvod vám odjebe dekel aj s chrbtovou kosťou pecka „Izotope Bleed“ klepačky tu striedajú hutné riffy a v tomto zložení pokračuje celá nahrávka, vymakna rychlojazda- DOBYTČI MOR proste došiel k svojej povesti- žiadny progres, žiadne slaďaky- „Pox“ je vskutku mäsiarčina a zamiešali tým aj karty- uvidíme čo vyleze s tejto trojice „veteránov“ na budúcom full albume...
8.D.V. otváraju svoj set nazvaný príznačne „Budeš hodná?“ – na obálke krásne ocoverovanej mäsitým falusom stimulovaním ženskou rukou- áriou Mimoňov ktorú už následuje skôr pomalejši Grind- ale zato hútny- v rytme zombie maršu, bicie tu predvádzaju krásnu plecharinu- až mi srdiečko plesá, chalani tu predvádzaju paradnu plejadu rytmov- za doprovodu porno textov, avšak nečakajte 100 pornogrind alebo tupa-tupa, tyto chlapci to z nástrojmi fakt vedia a neboja sa ich použiť (nie nevravim teraz o ich klobásach,heh) ak by som mal porovnať tak 8.D.V. si razia cestu v štýle SxRxOxM.
Prijemnú bodku na zaver tvorí „The Femine“ od MURRAIN.
Keďže tento split vyšiel len na LP budú tentokrát fans ktorý dávajú prednosť striebornému kotúču ochudobnený o túto skvelú nahrávku, snáď v budúcnosti vyjde aj ako CD...tento matroš si zaslúži väčšie publikum, zas pre zberateľov vinylu je tento kúsok oto viac atraktivnejši, pretože sa tu ozaj jedná o klenot- a to nie je málo.
-Adam-

DOBYTČI MOR
8 D.V.

utorok 19. decembra 2017

SPACE GRINDER tour na Slovensku

Nášmu japonskému kámošovi Kameiovi sa tu u nás minulý rok tak zapáčilo, že sa rozhodol navštíviť Slovensko zas. Jeho česko/slovenské prázdniny začínali dvojdňovým výletom do Prahy, o ktorom by vám viac mohol prezradiť Rado, Kameiov osobný sprievodca po najlepších Pražských knajpách, ale podľa mňa si už aj tak okrem koncertu Black Witchery nič nepamätá haha. Aby to ale nebolo pre Kameia, iba turistické pobehovanie po pamiatkach, pripravili sme mu aj pár dní v hluku a možnosť predstaviť sa tak zase aj ako Spacegrinder. Na jeden deň sme vybavili nahrávaciu seansu v Badíne a potom dva koncerty v Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici. Ako bonus sa sami od seba ozývajú ukrajinskí noise grinderi Maläd s ponukou, či by si nemohli prísť zahrať, len tak, že nechcú žiadne prachy, prídu na vlastné náklady vlakom a spravia si výlet s poriadnym nášupom. Tak to je sakra prístup!!!!! Jasné, že ich teda berieme do partie s tým, že keď prídu postaráme sa aspoň o spanie a jedlo.



2.11.2017 - nahrávanie Badín
Celý štvrtok sme strávili v SPK štúdiu u Mirčiho Speváka. Je to už pomaly naše domovské štúdio a spolupráca s Mirčim je vždy na najvyššej úrovni. Po prvýkrát nahrávame spoločne aj s Marekom a jeho pílou. Hneď na úvod sa to nezaobíde bez technických patálií ale šikovnosť a zručnosť štúdiového technika nás vyťahuje zo šlamastiky. Od tohto momentu už všetko ide bez chyby. Na niektorých veciach nám hosťuje Kamei na vokáloch a robí si jednu nahrávku aj sám ako Spacegrinder, kde mám tú česť sedieť za bicími. Plán sme splnili na 120% a Badín tak opúšťame s dobrým pocitom. Na druhý deň nás čaká koncert v Banskej Štiavnici.

3.11.2017 - Banská Štiavnica, Spojár – Spacegrinder, Maläd, Jakubysko, Sedem Minút Strachu, Hrobár, Hakes
Času máme habadej, neni sa kam ponáhľať tak sa s Marekom u mňa povaľujeme a relaxujeme pred náročným večerom. Cez deň sa najpopulárnejšou sociálnou sieťou preženie správa o zrušení účasti Hakes, kvôli vážnym osobným problémom. Škoda, bol som na nich zvedavý. Zo Zvolena vyrážame už za tmy v zložení Kamei, Rado, Marek, Monika a ja ako šofér. Rišo ide z Lovčického kraja ako samostatná jednotka. Klub Spojár je priamo na hlavnej ulici a je to budova, ktorá sa v tomto nádhernom banskom mestečku svojou postkomunistickou ohavnou architektúrou nedá prehliadnuť. Keď sme tu boli v auguste na Jašterica festivale, hemžilo sa to tu kopou pankáčov, metlošov a podobnou háveďou. Teraz je tu okrem nás ešte asi päť ľudí. Postupne však prichádzajú ďalší a nakoniec je účasť väčšia ako sme sami čakali. Chvíľku po nás sa v klube objavujú aj ukrajinskí noise grinderi Maläd. 
HROBAR
Z Kyjeva cestovali 24 hodín vlakom až sem, obrovský rešpekt. Po nich sa objavujú aj Jakubyskovci a večierok tak môže začať. Organizátor dnešnej akcie Lukáš dostáva úlohu otvoriť kultúrny program so svojou miestnou sebrankou Hrobár. Už z názvu vám musí byť viac než jasné akým smerom sa uberá ideológia tohto tria. Hudobne ide o surový a neohrabaný metal nasiaknutý starým trashom. Zvuk sa od obrovských stien klubu odráža zo strany na stranu a Bibo ako majster zvuku má čo robiť, aby to tu so svojím aparátom ukočíroval.
SEDEM MINUT STRACHU
Zhruba po polhodinke dostávame priestor na pódiu s naším sedem minútovým cirkusom a proste klasika. Ani neviem ako to celé ubehlo a podľa ohlasov to hádam nebol dáky prúser. Po nás sa chystajú zvolenské chlapčiská Jakubysko. Po rokoch stabilnej zostavy u nich prebehla zmena a Tomáša na base vystriedal Monky. 
JAKUBYSKO
Bol som tak zvedavý ako to mojim ex memberom idiotským pôjde po rokoch zase spolu. Maťo zaujme svoj typický postoj a s výrazom ostrieľaného profesionála mydlí na štyri struny, akoby hral s nimi odjakživa. Myslím že Jago s Filipom lepšiu náhradu nemohli nájsť. Jagov druhý vokál je ďalšou príjemnou zmenou v tomto triu a jeho srdnatý blakot posunul Jakubysko zase o krok ďalej. Za mňa (a verím, že nielen za mňa) maximálna spokojnosť!!!!! Súboj neozvučiteľnej miestnosti versus Vomitor aparát je v prospech majstra zvuku a aj napriek predchádzajúcim obavám Bibo opäť ukázal svoje kvality. Jakubysko svojou polhodinkou fast grind metalu uzavrú predstavenia slovenských „hudobných“ súborov. Je čas na zahraničných hostí. Kamei mi zase dáva neodolateľnú ponuku byť súčasťou jeho live performans. Príprava mu trvá trochu dlho a Bibo začína byť z toho málinko nervózny. Pobehuje, skúša, šteluje a mierna jazyková bariéra tomu vôbec nepomáha. OK!!! Všetko je pripravené, notebook s hlukovým podmazom nastavený, hlavná hviezda večera je ready, deštrukčná šou môže začať. A keď píšem deštrukčná, tak to berte skutočne v pravom slova zmysle, pretože keď Kamei vypustí démona a dostane sa do tranzu, nič a nikto mu nestojí v ceste.
SPACE GRINDER
Spoza bicích nestíham sledovať čo všetko sa dialo vpredu, len ho občas zaregistrujem ako vyskočí na pódium s rozpustenými havraními vlasiskami a hneď zase zmizne dole v dave. Celé toto šialenstvo trvá cca 4-5 minút, ja som však vyčerpaný akoby som hral hodinu. 
MALAD
Záver patrí Maläd. Títo Kyjevčania sú u nás neznámou bandou a väčšina návštevníkov sa s ich menom stretla pravdepodobne po prvýkrát. Duo v zložení Valentino basa/spev a Sirko bicie začína svoj pár minútový set monotónnym zvukom basy, na ktorej sú natiahnuté len dve struny a zúfalými výkrikmi. Celé mi to znie zo začiatku dosť apokalypticky. Ďalej už pokračujú v totálne noisecorovom duchu. Krátke chaotické rúbanice, punk predohrávky, kvílenie basy a lomoz na maximum. Nakoniec pridajú ešte pár sekundoviek iba vokály s bicími a je hotovka. Treba zas robiť tie najnepríjemnejšie veci každého koncertného podujatia a to pobaliť veci a napakovať do motora. Moje auto plníme čo to dá a ja s Monikou sa vraciam do Zvolena, Rišo s ostatnými kumpánmi ostáva spať v Štiavnici.

4.11.2017 – Banská Bystrica, Klub 77 – Spacegrinder, Maläd, S.O.T.E., The Public, Sedem Minút Strachu
V sobotu sa cez deň rozdeľujeme každý do svojho volebného okrsku, splniť si svoju občiansku, v tomto prípade skutočne povinnosť. Využívam čas na prípravu jedla pre hladné krky a Rišovi pripravil program pre zvyšok osádky. Zo Štiavnice boli všetci unesený a ani sa nečudujem. Večer sa všetci stretávame v 77čke s asi hodinovým predstihom. Krátko po nás šťastne dorážajú S.O.T.E. a potupne sa to tu zapĺňa známymi tvárami nielen z blízkeho okolia. Sedem Minút Strachu dnes ako prvý. Rozložíme si a pripravíme pódiovku, no zvukár sa asi vyľakal Mardokovho sláčikového zariadenia a povedal si, že nám to dnes nijako neuľahčí. Mám pocit, že na pódiu to hučí viac ako dole no nechceme to zbytočne naťahovať, ľudia sú už nedočkavý, tak to odklepem a ideme na to. Hráme skladby z novej dosky, v ktorých dostáva viac priestoru Marekove violon-saw-čelo. Všetci spoločne s Radom spievajú refrény, nadšene tlieskajú rukami nad hlavou a kričia ešte, ešte. Náš čas však po pár minútach vypršal a my sa rozlúčime najznámejšou skladbou z našej ďalšej novej dosky a prenechávame priestor pre Maläd. Valentino má zo začiatku problémy s káblami a keď pohýbe bustrom tak mu to vypadáva. Nejak zázrakom sa mu to nakoniec predsa len chytí a môže sa hučať. Toto bol pravý ukrajinský noise core mangel na plné gule. Ten istý apokalyptický úvod ako včera v Štiavnici a po ňom krátke, niekoľko sekundové prasopaly. Trochu punku, trochu tuca tuca, ale hlavne nájeb. Ani nie 10 minút a hotovka. Takto to má vyzerať.
S.O.T.E.
S.O.T.E. z Budapešti sú podľa mňa momentálne najlepšia grind core kapela široko ďaleko a to myslím kurva vážne. Táto štvorica mi zatiaľ zakaždým nakopala riť a inak to nebolo ani tu. Hneď od začiatku je to poriadne intenzívne a energické, že pri tom jednoducho len tak neobstojíš. Starý Warsore, Dahmer alebo Gore Beyond Necropsy v plnom prevedení. Borci sú ostrieľaný harcovníci a vedia si to na pódiu užiť naplno. Marciho dredy lietajú vzduchom, Markovi zakrýva tvár jeho brčkavá hriva pričom reve do mikrofónu ako jeleň, ďalší Mark za bicími bezchybný a presný ako stroj a sústredený Gabi po celý čas v jednom postoji vyťahuje jeden chytľavý rif za druhým. Celý koncert takmer bez pauzi, v maximálnych otáčkach, intenzívne a likvidačne. BOMBAAAA!!!! Už po niekoľký krát môžem úprimne povedať, že som nevidel slabý koncert S.O.T.E.!!!!!! 
THE PUBLIC
The Public z Čadce patria medzi kapely, ku ktorým mám roky obrovský rešpekt. Už nejaký ten piatok to hoblujú vo štvorici a veruže im to stále ide jedna radosť. Horákov mikrofón je celý čas slabo počuť a tak si chudáčisko ide hlasivky vyrevať. Nevzdávajú to však ani na chvíľu a rúbu ako pravý kysucký drevorubači čo to len dá. Ťažké valivé pasáže sa striedajú s rýchlymi a ukričanými a chytľavé refrény ťa vťahujú do celého dejstva aj keď nechceš. The Public zase raz ukázali prečo patria k špičke slovenského undergroundu. 
SPACE GRINDER
Na záver Spacegrinder. Bicie redukujem na minimum a prípravu predlžuje šlamastika s prepojením Kameiovho notebooku z čoho je trochu nervózny. No ako náhle je všetko OK a odklepávam, dostáva sa v momente do tranzu, mizne v dave, hádže sa o zem, zmieta sa v kŕčoch a reve ako zmyslov zbavený. Na chvíľu vyskočí hore, pobácha po čineloch, aby zas zmizol pod pódiom. Po zhruba dvoch minútach hádže mikrofón o zem, vypína notebook čo je bodkou za dnešným večerom. To sme si vlastne všetci mysleli, že by mal byť, no zrazu, z ničoho nič obsadia pódium Hakes a odohrajú svoju minútku slávy. Tak keď už to včera nevyšlo tak aspoň takto na chvíľu dnes. Nasleduje balenie, lúčenie, ďakovanie, fotenie a rozvoz pozostalých po okolí. Ukrajincov beriem spať ku mne, prichádzame však už tak neskoro, že neostáva energia na žúrovanie. Ráno im zisťujeme vlak do Košíc, Valentino kupuje cez net lístky na bus do Užhorodu, pomeníme ešte pri rannej káve nejakú muziku a odvážam oboch na stanicu. Majú pred sebou veru poriadnu štreku. Klobúčisko dole za takýto prístup a mali by byť príkladom všetkým rozmaznaným a nenažratým kapelám. Maläd si mimochodom z tohto vákendu spravili krátke minitour video tak ak chcete, dole kuknite youtube link. Ešte raz veľká vďaka všetkým, čo ste si počas tohto víkendu našli čas a prišli si pozrieť pár psychopatov uväznených v hluku.




Jan IP

nedeľa 17. decembra 2017

DO ŘADY! „Join The Army?!“ LP 2017 (Véva Records)

Vydanie tohto albumu bolo pre mňa milým prekvapením. Som rád, že Papagájovu snahu o oživenie záujmu o staršie punk nahrávky podporujú aj ďalší vydavatelia. Trochu v tieni vydaní PHR sa tak na svete objavila ďalšia doska, ktorá vyšla v porevolučných euforických časoch s množstvom iných, ktorých osudy boli rôzne. Priznám sa, že práve tento album mi vtedy netrafil do vkusu, aj keď songy Do Řady! z prvej Rebélie som mal veľmi rád, bo spolu s vecami Našrot tam patrili k tomu lepšiemu. O to viac mi srcco poskočilo v hrunnom koši, keď som na tento titul narazil. Ani tých 26 rokov od pôvodného vydania mu neubrali nič na kvalitách, práve naopak. Materiál znie sviežo aj v súčasnosti, hoci zvuk už je dnes trochu niekde inde, no práve tým znie originálnejšie a neotrelejšie. Gitara mi výškovejším nazvučením a zrnitým skreslením evokuje Husker Du (ale celkovo aj hudobne by som tam tipol jeden zo zdrojov inšpirácie kapely).
Hneď od úvodnej „Do řady!“ dostaneme porciu osobitého punku s netypickými postupmi a množstvom zborových spevov. V každom songu počuť rôznorodé vplyvy, napr. „Dost nám to vadí“ je trošku v duchu F.P.B., v „Občané“ počuť Dead Kennedys, „Šampus“ spevom trošku pripomína raný Plexis v období albumu „Půlnoční rebel“, „Hlava“ či „Federální vládo“ majú v sebe štipku melanchólie H.N.F., či psychotickosti Šanova 1, či najlepší song (albumu a v inej verzii aj Rebelie) „Nikomu nic“ s nosným post-punkovým gitarovým motívom, ktorý by nezanikol ani napr. u The Cure. A takto by sa dalo hľadať v každom songu niečo porovnateľné či známe, no všetky prímery aj tak pokrivkávajú, bo táto banda má všetky vplyvy vkusne namixované, že z toho lezie vlastná ojedinelá tvár. Či už je to mierny minimalizmus a rozjuchanosť v „Pogobál“, chytlavosť až hitovosť „Všichni“ alebo „Gastarbeiter“, pochodový rytmus „Tak se přidej!“ (tiež známa z Rebelie), novovlnné prvky v „Se slevou“, všetky si žijú svojím životom, no napriek rôznorodosti držia pokope ako jeden farebný obraz plný drobných detailov, ktoré dokopy z neho robia ten skvelý zážitok. Ak k tomu pripočítam aj nadštandardne zvládnuté hudobné výkony, stále je čo počúvať a zostáva len spokojne pokyvovať hlavou nad kumštom, ktorého je táto nahrávka napchatá na prasknutie. Je čas, aby som sa vrhol na neskoršie tituly, ktoré som obchádzal oblúkom, bo som zabudol, čo sa na nich ukrýva.
Ak máš rád starý, kvalitný punk s vlastným ksichtom, neváhaj ani chvíľku. Toto je extra veľká porcia kvalitného žrádla pre teba.

-Majto C.-



sobota 16. decembra 2017

TOMORROW´S HELL „History of the tricked ones...“ 7“EP 2016 (City Garage Syndicate/Miruus Levyt)


Ako je u mňa v poslednom čase zvykom, kým napíšem recenziu na čosi, čo mi neskutočne reže, kapela buď vydá medzitým čosi nové (v lepšom prípade), alebo sa medzičasom rozpadne (v tom horšom). Presne to sa mi stalo aj pri tejto krutej crust-brúske. Ukončenie činnosti ma v ich prípade mrzí. Už od prvého kontaktu s debutovým sedempalcom, ktorý som od kapely kúpil na dávnej trenčianskej akcii, som podľahol čaru ich severského zaklínania. To trvá až do dnešných dní pri každom ďalšom kontakte s ich tvorbou. Podobne je to aj pri tejto „rozlúčkovej“ nahrávke.
Ashes of Babylon“ začne parádny sekaný riff v strednom valivom tempe, aby ho po čase vystriedalo priamočiare severské besnenie prizdobené skvelou gitarovou vyhrávkou. Momentálne mráz vládne viac v izbe ako vonku. A ďalšou parádnou vyhrávkou song opäť v strednom tempe aj končí. „Spasm of extinction“ je náklep od prvej sekundy. Bicie poháňajú vpred zúrivo vrčiace gitary a duniacu basu, nad ktorými znie záhrobný hlas chŕliaci zúrivé slová zmaru. Ani tu nechýba spomalenie, v ktorom znejú gitary až Entombedovsky chrchľavo, ani krátka, ťahavá vyhrávka pred koncom songu. Titulný song začne v podobnom duchu hneď pekne zostra a vymláti z človeka dušu. Nehorázny náklep. Ten pokračuje aj v poslednom songu „... from nowhere“, ktorý navyše zdobí opäť ťahavá vyhrávka v duchu raných Edge Of Sanity v spomalenej časti, ktorá je okamžite rozmetaná ďalším náporom temného hnevu. Crust, hardcore, metal, temnota a chlad, smrť a záhuba. Toto je materiál ako sa patrí. Navyše s nadupaným, výrazným zvukom (Davos, Vyškov). Zážitok z počúvania tohto parádneho materiálu je o to silnejší. Ak sa už TH nedajú nikdy dokopy, jedno je isté – týmto materiálom sa rozlúčili na vrchole. Každému môžem len doporučiť.

-Majto C.-


utorok 12. decembra 2017

2.12.2017 – Vorgär (Hun), Jakubysko – Lučenec, Slimák


Koncert v Lučenci konečne, keď nemám pracovné a ani iné povinnosti, ktoré by mi to mohli nejako prekaziť. Do kalendára si teda prvý decembrový piatok značím červenou hneď ako zbadám prvé zverejnenie. Z trojčlennej zostavy kapiel tesne pred dňom Dé vypadávajú miestny Deside a Miňo je tak zúfalý, že by pozval aj Temnohoň alebo Hakes. Náhradu sa žiaľ nepodarí nájsť a tak to všetko ostáva na Jakubysku a maďarských Vorgär. Času teda dosť a aj keď do Slimáku prichádzame zhruba na čas plánovaného začiatku, nikto sa nikam neženie. Pódiovka sa akurát len pripravuje, čím vzniká priestor pre komunikáciu a konzumáciu. Zvolenské zastúpenie v Slimáku, tak ako to tu už zvykom býva, nesmie chýbať, no tvrdé jadro alko mosh powers má dnes na pláne zrejme niečo iné. O zábavu je aj napriek tomu postarané a nálada rapídne stúpa po tom ako sa na stole objavuje fľaša Finlandie. 
VORGAR
To sa už ale nazvučili Vorgär a spúšťajú spŕšku surového crust punku v minimalistickej zostave gitara, bicie, spev. Stretávam s nimi po prvý krát. Jediná známa postavička je Bence za mikrofónom, ktorého môžete poznať z Chappa´ai. Jeho prejav sedí do neotesaného a hrubozrnného štýlu ako riť na šerbeľ. Mení dve rôzne polohy vokálu bez mihnutia oka a je najživším členom posádky. Gitara by mohla byt pustená ešte cez basový aparát, no aj tak má na moje prekvapenie dobrý hutný zvuk. Celé mi to znie ako ranná tvorba Extreme Noise Terror a jedine čo mi trochu vadí je bubeník, ktorý pri každom prechode pláva. Ale aj napriek tomu odohrali dobrý set. Kto máte radi starý priamočiary crust HC nájeb, skúste sa po tejto bande pokukať.
JAKUBYSKO
Jakubysko sa už pár týždňov predstavujú v pozmenenej zostave s Maťom „Monkym“ na base. Premiérovo som ich videl pred mesiacom v Štiavnici (o tom ešte trochu neskôr v inom reporte) a tak som mohol porovnávať. Nebolo však čo, pretože Jakubysko nie sú žiadny amatéri a každý koncert odohrajú naplno. A ver, že inak to nebolo ani tu. Monky zapasoval do kapely lepšie ako všetci čakali. Suverénne odohraté s nadhľadom, perfektným zvukom a nasadením tak ako vždy. Presne takto to mám u Jakubyska rád. Popri starých hitovkách zaznievajú aj nejaké novinky, čo by si pýtalo aj nejakú novú nahrávku. No uvidíme ako sa s tým chlapčiská popasujú, ja ale verím, že v novej zostave sa ich krv znovu poriadne rozprúdi. Tak ako bol rýchly tento večierok, tak krátky bude aj tento report. Neni viac čo dodať akurát ešte snáď zaželať Miňovi, nech mu jeho nadšenie, chuť robiť koncerty a držať scénu v jeho rodnom kraji nad vodou vydrží čo najdlhšie!!!!!

Jan IP

nedeľa 10. decembra 2017

DEHYDRATED "Resurrection" CD 2017 (Immortal Souls Productions)

DEHYDRATED by boli jedna z trend určujúcích kapiel, keby si nedali asi 20 ročnú prestávku od ich poslednej nahrávky. Boli prvá kapela na Slovensku, ktorej vyšlo CD (Bolo to splitko s Bestialit) a sľubnú dráhu death metalovej kapely zbrdzdili veci ako drogy a aj odchod gitaristu Braňa do zahraničia. Po návrate obnovil kapelu, kde nezostal už kameň na kameni a okrem neho pribral ľudí, ktorých už Slovenská scéna viac menej preflákla a po prvopočiatočnej rošáde z reunionu sa im zostava ustálila a šľapú na plné guľe!!! Vydanie CD bola len otázka času a iný a trefnejší názov si ani zvoliť nemohli. Znovuzrodenie.
Vždy sa mi páči ako starý fotríci musia sa vratiť na scénu a ukázať tým sračkám, ako sa z hovna pletie bič! Takto to je aj v tomto prípade. Väčšina kapiel už svôj death metal kríží aj s kozou, Dehydrated si zvolili starú vyšľapanú cestu, zarastenú machom a pavučinami. Old school death metal so všetkým, čím ho milujeme. Cd je pomerne krátke, kedže obsahuje len 6 skladieb z čoho je jedna coverka od Massacre. Pre mňa je top skladba "Don´t laught you´re dying". Má v sebe hitovejší potenciál, teda najhitovejší odhliadnúc od coverky Massacre.
Ináč,ako som už napísal, nájdete tu všetko čím bol starý old school death metal zaujímavý, akurát ma trocha mrzí, že nesadili aj kartu na starý zvuk, ale ten vám tu už nikto a nikde nedokáže urobiť. Analogové štúdia sú fuč a sterilita digitálných štúdii vlastne zabíja aj death metalový zvuk. ale s tým sa už fakt nič nedá robiť a mladá generácia detah metalovýcg fanúšikov je už na toto zvyknutá.
Podtrhnuté, podčiarknuté, až chcete poriadnu dávku death metalu, nech sa páčí. Videli ste ich už naživo určite, takže až ešte toto CD nemáte, napravte tú chybu!
-Lepra-

BANDCAMP

piatok 8. decembra 2017

ŠANOV 1 „On the shit“ LP 2016 (Papagájův Hlasatel Records)

V dobách dávno minulých bolo veľa kapiel a veľa nahrávok, ktoré odvial čas a dnes si na ne spomenieme len vďaka Papagájovým reedíciám. Vďaka mu za ne. Ale je niekoľko takých, ktoré by sme radi znovu oprášili, no do ich znovuvydania to bolo už aj dosť nemožné. Po albumoch Davovej Psychózy prišiel rad aj na iné punk-šperky. K nim patrí aj druhý album teplických punkov Šanov 1. Pôvodne vyšiel 2 roky po surovom a neučesanom debute „Konec světa“ (ktorý mám dodnes rád presne pre tú surovosť a nedokonalosť), no na vinyle sa objavil až teraz, cca štvrťstoročnicu po vydaní na cd a kazete. Zbierka 12 songov, z ktorých mnohé za ten čas skončili vo výkladnej skrini „Skvosty českého punku“ dostala tradične vylepšenú zvukovú fazónu. Tento album je zvukovo ošetrený parádne, no niekedy sa mi zdá až trošku moc uhladený. Najmä pomalšie veci („No fun“, „Vlastenec“, či angličtinou postihnutá melodická „What for“) znejú síce skvelo, no chýba mi tam tá neurvalosť, pričom rýchlejšie veci ako „Hej hou“, „Neverending story“, „Idioti“ či „Zlatý oči“ by v pohode splynuli aj s vecami z debutu, bo sú dostatočne surové a intenzívne (samozrejme s čistejším zvukom a presvedčivejšími hudobnými výkonmi), no hlavne plné zmien. Ale napríklad niektoré pomalšie veci majú zas naopak skvelú atmosféru, ktorú mám na mnohých starých kapelách rád, napr.: „Brouček“ (uvoľnená, ľahšia záležitosť v duchu Znouzectnost, s krásne zvonivou basou v úvode), „Krysy“ (z tej vanie divná melanchólia a mrazenie), ale v podstate aj „Šlem“ (tá by mohla byť aj trošku nápaditejšia, bo na rozdiel od ostatných songov plynie poklidne v jednom tempe), alebo najstarší song „Na běžícím pásu“, ktorý vo mne od prvého počutia (už na prvej Rebelii) vyvoláva pocity beznádeje a márnosti života. Neublížil jej ani čistejší zvuk a celý album dôstojne uzavrela. Ticho po jej doznení je hmatateľné... Kapela pekne narábala s atmosférou už na debute, no tu to chlapi dotiahli do dokonalosti. Samozrejme aj tu najviac uši trhá jedna z typických značiek tejto kapely, Šantrůčkov nezameniteľný mekotavý prejav, na ktorý si zvyknúť vždy chvíľku trvá, no neviem si predstaviť tieto songy s iným hlasom. A druhou vecou je text jedinej nespomenutej skladby. O tomto pamätníci vedia svoje. Inak tento album ani po rokoch nemá vážnejšie nedostatky a spolu s debutom pútajú náležitú pozornosť i dnes.

-Majto C.-


štvrtok 7. decembra 2017

DISSEKERAD "VI" 7"EP 2017 (Phobia Rec.)

Ďalšie  EP od Švédských crusterov na ich materskom vydavateľstve  je číra radosť. Mám rád nájeby typu sedempalec na 45´tke, to sedíte zväčša rovno pri gramci a v kuse otáčáte. Presne ako v prípade nových 4 songov od týchto fotrov a pamätníkov Švédskeho punk/d-beatu. (Kapela je poskladaná z účastníkov zájazdu z kapiel ako Makabert Fynd, Avskum,Krigshot,Totalitär). Takže až máte pochybnosti o ich presvedčení, rovno to hodťe za hlavu. Otvorte si jedno extra silné pivo, sadnite si a vypeckujte to. Preletí to vašou hlavou,ako guľka pri Ruskej rulete. 4 songy surového raw soundu, uvrieskaného revu a disbeat rytmu, proste nikoho za triezva nenechá stáť len tak. Energia sa dá krájať a surovosť k tomu máte ako bonus. Texty v rodnom jazyku a bez prekladu v booklete, kto by sa stým aj sral. Krič,ako ti narástol jazyk, to len mi si tu liečime nejaké mindráky s angličtinou.
Až miluješ spomínané kapely,nič nerieš,ihneď ber a až chceš rozrhať gate muzikou, skús!
-Lepra-

BANDCAMP

štvrtok 30. novembra 2017

NAPALM RAID "Wheel Of War" 12"LP 2017 (Rawmantic Disasters/Phobia Rec.)

AAAAAAAAAAAAAA!!!!! Konečne je vonku ich nový album!Týchto Kanaďanov priam milujem. Ich poňatie dis beatu, je proste úchvatné a trčí von z priemeru týchto kapiel na kilometre.
Je to aj možno ich štruktúrou riffov a hlavne faktu, že metalický crust sa dá hrať aj zaujímavo a hlavne ,nie nudne. To je tu ten hlavný faktor, kedže pri podobných kapelách sa už pri tretej skladbe strácate v monotónosti, tu každú skladbu pekne rozoznáte. Na zaujímavý kokteil potrebujete, zaujímavý zvuk. Toto balancuje už na hrane škandi crust zvuku,ale predsa si to zachováva svôj feeling,takže to tam nemôžete priradiť. Potom sem hodíte klasické Discharge riffy,ale pridáte tomu trocha nápaditosti a chytľavosti. To toho všetko trhajúcu basu a hlavnú devízu a zároveň poznávací znak tejto kapely: Spev! Ano tu robí spev muziku. Hovorí sa,že dobrý spev je ako ďalší nástroj v kapele a tuto to platí doslova. Znie to ako štekot chorého psa,ktorý práve umiera ale ešte ho trápi besnota a vymlátené zuby! Paráda!
Ináč tu nájdete všetko čo potrebujete k tomu,aby ste tento štýl milovali ,myslím tým všetko od Discharge,cez Wolfbrigade až po špinavosť starých Bathory (od nich nahrali raz už aj cover).
Neviem sa dopočúvať tejto nahrávky, pre mňa absolútné peklo v tomto štýle! Mńamka!
Nadprirodzene odporúčam!!!!!
-Lepra-

BANDCAMP





pondelok 27. novembra 2017

POSTCARDS FROM ARKHAM – Manta (2017, MetalGate, 40:31)

Keď sa metalom a potom hlavne jeho extrémami zaoberáte vyše tridsať rokov, ľahko dospejete k pocitu, že ste už počuli všetko a objavovanie nových vecí u vás skončí na vedľajšej koľaji, lebo už žiadne nové veci nie sú. To naštve, predsa len chcete počuť niečo ak už nie vyslovene nové, tak aby vás to oslovilo nejako inak než bežne. Len kde to vziať a nečarovať? Už nejaký čas som v časopisoch a na nete narážal na hojné zmienky o havířovskej kapele POSTCARDS FROM ARKHAM. Tak reku poďme na to, Lovecraftovo dielo mám rád, aj ho zhudobňujú zástupy tvrďasov, otestujme, ako to vyzerá v post a progresívnom podaní. Nie že by som sa v týchto veciach rochnil 24/7/365, ale niečo z toho baví, aj nejaké takéto koncerty som už zažil.
Na Youtube som natrafil hlavne na tvrdé skladby tohto spolku, ani nie veľmi post, ale haluzné atmosférické rubárne s často fakt strhujúcimi linkami, tento vír ma vtiahol naozaj hlboko, zaujali viac než väčšina súčasného atmo/melo black a death metalu. Tvrdé, divoké, atmosférické, vokály zloba a celé trochu inde, proste prekvapenie. Viem, že majú už tri albumy, pustil som sa do aktuálneho „Manta“, vydaného pred pár mesiacmi. Je na ňom deväť kusov za sympatických štyridsať minút, teda žiadne kilometrové post- plochy, nálady a halucinácie, skôr klasické skladby na počúvanie i koncerty. Hudobne ťažko zaraditeľná záležitosť, silne atmosférický a svojský mnohovrstvový materiál, v ktorom samozrejme nájdete klasické postrockové výrazivo vrátane „trademarkových“ postupov, nálad a znenia, viacero skladieb je skôr inštrumentálnych a atmosférické nárezy ako napríklad „The Kvlt Ov Dream“ sú možno aj v menšine. „Manta“ však rozhodne boduje mnohovrstvovosťou, atmosférou tajomna, vášne, mrazivej neistoty a divnej melanchólie, kontrastmi divokých a uvoľnených plôch, bohatými aranžmánmi s pôsobivým začlenením husľových a klavírnych liniek a širokou škálou vokálov od growlov, revu, zastretého šepotu po recitáciu, k slovu sa dostane aj ženský element, je tu toho hojne a zároveň neprepchato. Miestami táto hudba pôsobí ako stret 90-kového atmo-extrému a novodobých post- výletov do iných dimenzií, možno že práve to ma na nej baví najviac.

Martin Lukáč



CONTWIG „Freibad“ LP 2015 (kooperácia)

Ďalší z albumov odložených v depozite, pričom ma síce po prvom vypočutí oslovil, no na jeho smolu bol v balíku, ktorý skončil v zabudnutí pod záplavou starších vecí. Tak si teraz sypem popol na hlavu, no teší ma fakt, že muzika v jeho drážkach ma baví rovnako ako keď som si ho priniesol domov.
Od prvej spätnej väzby v „A sleepless night“ zaútočí táto francúzska partička zbraňami silného kalibru. Pomalé tempo s matematickými gitarami a šialencom s mikrofónom. Jeho rev dodáva už aj tak dostatočne neuchopiteľnej hudobnej produkcii na väčšej chaotickosti. Nie je veľa kapiel, ktoré dokážu produkovať takúto formu šialeného hardcoru, kde počujete mix riffov Behold the Arctopus, noise rockovej gitary s vreskotom šialenca ála Meshuggah, no viac výškovejším. K tomu bubeníka striedajúceho protirytmy s grindovou klepačkou a stredným tempom, to všetko vždy len na pár taktov. Jednoducho rana na solár, ktorá okamžite vyrazí dych. A keď chvíľu vydrží bubeník držať jeden rytmus, menia sa gitary. Iné to nie je ani v nasledujúcich songoch „Full of rage“ a „With the target of my knife“, ktorá je navyše plná prevažne pomalších temp. A keď sa v polovici objavi emocorová pasáž s vybrnkávanými čistými gitarami a hovoreným slovom za decentného vyklepávania, ktorá v podstate vydrží až do konca, je to zmena ako sa patrí. „As only doubt“ začne bubeníkovým klepaním, akoby pokračoval song predošlý, do čoho po chvíľke zaburáca basa a zakvília gitary v svojich šialených linkách. Gitary sú tu obzvlášť vydarené a jeden znepokojivý repetitívny riff sa začne prepletať zmenami rytmu a spolu s bicími nakoniec gitary pekne vygradujú v záverečnom finále. Druhá strana tiež nešetrí zmysly ani trochu a hneď songom „But afterall“ pokračuje tlak na zdravý rozum po všetkých stránkach. No najväčší útok príde v nasledujúcej smršti „From mars“, kde po grindujúcej klepanici prídu sekané gitary jak z debutu čechov Sebastian „Sny o Marii“, aby sa nenápadne preliali do záverečnej kľudnej pasáže. Po nej nasledujúca „Everything you hate“ zostane verná názvu a naplní vás nepokojom rovnakými prostriedkami ako song predošlý, len pasáže sa striedajú v iných poradiach a pomeroch. Nič nám nezostane dlžná ani záverečná vec „(and) Love is just a single tiny dot“. Znovu rev psychopata do pokrútených gitár a šialene tepajúceho rytmusmajstra. Jedno sa tejto kapele uprieť nedá. Keď rozlúsknete škrupinu neprístupnosti tvorenej šialeným hlukovým terorom, objavíte množstvo muzikality a dokonalej harmónie skrytej pod nánosom spätných väzieb a surového hluku, ktoré naoko neladia. A ešte keď si uvedomíte, že nahrávka je v štúdiu len znovu zmixovaný živák, nebudete chápať asi rovnako ako ja. Títo chlapci asi nie sú z tohto sveta, čo môže potvrdiť každý, kto ich videl na pódiu v Seredi napredposlednom Ffud feste. Ak niekde v distre uvidíte tento nenápadný obal a máte radi šialenú formu hardcoru, isto po ňom siahnite.

-Majto C.-



sobota 25. novembra 2017

PIVNICA „Pod lampou je najväčšia tma“ 7“EP 2015 (Ventilatorr Rechords)

Je toľko kapiel, ktoré objavujem až s odstupom času, pričom ich mená registrujem dlhodobejšie. V súčasnosti však je toľko vecí a titulov, že mi všetky „objavy“ trvajú dlhšie ako by som sám chcel. Do tejto kategórie spadá a j tvorba tejto banskobystrickej punk-úderky. Kúpil som až ich posledné vydanie, ktorým je práve tento sedempalec a aj ten až dva roky po vydaní. O to príjemnejšie prekvapenie na mňa čakalo v jeho drážkach.
Keď sa kotúčik roztočil, zažblnkotala príjemná akustická pasáž úvodnej „Človek ako nástroj smrti“, po ktorej nastúpi ostrý gitarový riff a rozbehne hardcore-punkové besnenie par excellence. Čistá škola česko-slovenského hc-punku, aby som bol presnejší. V nástupe gitár mi to evokuje trochu Kritickú Situaci, no s nástupom spevu je to Davová Psychóza či Ilegality. Našľapaný, svižný song s mierne melodickou gitarou a striedaním nasratých vokálov. Intro v druhej „Legendy idoly“ obstará výrok Judáša slovenského punku, pána „za tradičnú bielu rodinu“. Potom sa ozve melodická vyhrávka, taká tradičná žánrová. Potom zas len nášup, striedanie spevov a duniaca basa. Tempo opäť nachvíľku spomalí v úvode „Obete peňazí“, no dlho to netrvá a svižný nápor punku nás zatlačí k zemi. Po otočení na druhú stranu „Kolobeh energie“ zas roztočí kolotoč rýchlostí, aby v refréne v strednom tempe pripomenul ďalšiu zabudnutú partičku HT, hlavne spevom. Nasledujúci song „Čo ich spája“ otvorí pekná vyhrávka. Celým songom sa nesú pekné melodické riffy a ozve sa aj vkusné, jednoduché sóličko. Tempovo smršť ako aj v ostatných. A v tomto duchu je aj záverečná „Maličkosti“ otvorená skvelými gitarami, aby dodržala intenzitu zbytku materiálu a uháňala vpred závratnou rýchlosťou, spestrená ďalšou melodickou vyhrávkou. Skvelá vec. Nedokážem vybrať len jednu, ktorá by vyčnievala nad ostatné. Materiál parádne drží pokope a dobre ide do ucha, čomu isto napomohol aj parádny zvuk. V každej skladbe je niečo, čím upúta.
Pre mňa veľmi príjemné prekvapenie. Ak si fanda tohto žánru a nie si spomalený ako ja, isto už týchto 6 songov poznáš odpredu-odzadu, ak nie, isto ešte nejaký kus z 250 vydaních čaká na svojho majiteľa.

-Majto C.-


AKEPHALOS "Headless Demon Angel" CD 2017 (Immortal Souls Prod.)

Zase musím básniť na adresu Jura Haríňa. Kým ostatné vydavateľstvá sa predbiejhajú,akú sračku a vrznutie vydajú od momentálne letiacich kapiel, tak Juro sa sústreďuje na neznáme ,ale kvalitné záležitosti. Takým ja aj tento one man project AKEPHALOS z Ameriky. V živote som o tomto projekte neočul, no vedel som, že to bude kvalitka. A teda aj je!!
V prvom rade musím uznať nesmierné kvality gitaristu a maníka čo to celé spáchal Brandona Bolinga. Jeho hudobný vkus ťažko formuloval Morbid Angel a presne tomuto odpovedá aj jeho muzika. Technické kvalitné riffy, ktoré na rozdiel od iných kapiel, neskĺzavajú do nudy ale celkom vkusne ženú do predu, nenudiacu muziku.
Špeciálitkou nahrávky,ale podľa mňa sú sóla! Áno čítate dobre. Pri sólách zistíte , že dotyčný pán má celkom široký záber, čo sa týka muziky, takže v jeho sólách budete počuť vlyv naozaj všetkého, od country,cez heavy metal ,filmovú muziku až po spomínaný Morbid Angel. Platí pravidlo v muzike, že než by si mal nahrať zlé sólo, radšej ho nenahraj. Tu som nenašiel ani jedno zlé, každé sólo dáva zmysel a to ich je tu teda požehnane dosť!!
Album má cez 40 minút a vôbec nenudí. Predsa som len vyrastal aj ja na Morbid Angel,takže som sa len potešil,že si ich niekto takto poctil.
Nemôžem povedať krivého slova na túto nahrávku, až miluješ Morbid Angel (nie ten posledný), tak si oblížeš aj prsty na nohách!
-Lepra-

BANDCAMP


pondelok 20. novembra 2017

SAMORAST „Samorast“ 10“ 2017 (Kutač Krju/Rosa Punx Collective/Amygdala)


Keď sme sa vo februári vydali do Spišskej odohrať jeden z dvojice koncertov s Rosa Parks a Apolita, netušil som, aké zjavenie ten večer otvorí akciu. Tým bolo zoskupenie Samorast. Štvorica mladých ľudí, ktorých kvalitná produkcia a úprimný prejav ma dostali na prvý dojem a dodnes sa na tom nič nezmenilo.
A presne taký je aj album, ktorý kapele vyšiel toto leto v kooperácii troch labelov na desaťpalci s pekným motívom na obale. K tomu priložený booklet s textami a reportmi na všetky dovtedy odohraté koncerty + nejaké zamyslenia sa členov kapely a vydavateľov.
Hudba samotná je pre mňa ako z iného sveta. Hneď úvodný riff v „Nedovoľ“ drapne za srdcový sval a stláča ho podľa bpm kapely. Po rýchlej časti sa ozve žblnkot vybrnkávania a mierne tempo, ktoré zmiznú v paľbe bicích a drhnutiu strún a striedaní spevov Paľa a Wrba za bicími. Textovo reflexia posledných mesiacov, kedy sa masy zmietajú v médiami a konšpirátormi vyvolanom strachu z neznámych nepriateľov našich tradičných hodnôt. Plynulo na ňu naviaže „Evolúcia revolúcie“, keď po jemnom úvode vyštartuje beštiálny riff s podporou rýchlych bicích a striedaním spevov. V strednej, pomalej, až emo-corovej časti sa ozve gitarka v duchu Kritickej Situace, aby sa plynulo vrátila divoká sloha. Textovo pľuvanec na všetkých súčasných pc-revolucionárov, ktorý vymenili ulice za klávesnice a päste dvíhajú len virtuálne. „Zmysel slovám“ začína po vzore The Citadel s vybrnkávanou gitarou a pomalým, postupne na intenzite naberajúcim nástupom s parádnym spevom. Príjemná pomalšia emo-hardcorová vecička, ktorá spätnou väzbou prejde do rýchlej „Tiene veľkomiest“ o bezdomovcoch a ich vyčlenení zo spoločnosti. Tiež pekne intenzívna a členitá skladba. Druhú stranu parádnym riffom otvorí ďalšia vec na aktuálnu tému utečencov „Zober si ich domov!“. Pod ostrou gitarou pekne zvoní basa najmä v pomalších častiach. V rýchlejších sa ozvú až blackmetalové rezačky. Pre mňa asi top song tejto platne. „Sami pre seba“ je kratučká miniatúra, ktorej názov napovie textový obsah. Do vybrnkávanej gitary sa mení tempo bicích od úvodnej klepanice až po záverečné pomalé údery. „Cesta stráca sa“ je opäť svižný hardcore-punk s gitarou vykresľujúcou rôzne vyhrávky a zvonivou basou dodávajúcou songu hlbší zvukový rozmer, k tomu rýchle a nápadité bicie a množstvo skvelých zmien. „-A,-Y“ v pomalom tempe s peknou basovou vyhrávkou ma zaujala už na spomenutom koncerte, bo ukazuje jemnejšiu tvár kapely a napriek odlišnosti stále tvorí so zbytkom songov jednoliaty celok. Pripomína mi to „Biely holub zostrelený“ z druhého dema Galanťanov. Tiež jedna z výraznejších vecí. Dúfam, že kapela bude pokračovať v nastúpenom trende a ponúkne nám ešte veľa vecí v podobnom duchu ako sú tie na tejto nahrávke. Pre mňa jeden zo sviežich vánkov našej zatuchnutej scény.
Doporučujem zohnať bez otáľania, bo vyšlo len 130 kusov tohto skvostu.

-Majto C.-

nedeľa 19. novembra 2017

PRŮMYSLOVÁ SMRT „Invaze změn“ jednostranný 12“ 2015 (Papagájův Hlasatel Records)

Jihlavská úderka Průmyslová Smrt má na konte množstvo titulov, no ja mám len ich 3 sedempalce s rôznymi bandami a tento samostatný titul, ktorý je lahôdkou už pre oko. Pekne graficky spracovaný vinyl poteší každého zberateľa.
O hudobnej náplni som si po skúsenosti s posledným splitkom s The Tchendos už ani nedovolil pochybovať. Ich nekompromisný, extrémny hardcore som si obľúbil ešte viac ako predtým. 15 zbesilých peciek, ktoré tvoria náplň tejto nahrávky vás nenechá na pochybách s kým tu máte do činenia. Od úvodného riffu v „Guerilla bomb“ vás zmietne vlna besných bicích ženúcich neľútostnú gitaru s beštiálne vrniacou basou, nad všetkým agresívne freneticky štekoce Miči jedovaté slová plné hnevu a zloby. Fastcore s thrashom a hutným hardcorom. Úplne úchvatná anihilácia zmyslov, kedy vás obtekajú rýchlo sa striedajúce pasáže jednotlivých rozbesnených, krátkych songov. Guľometné dávky otrávených guliek priamo do čela v rýchlom slede. Na prvé počutie si ani neuvedomíte, že vás odstrelili. 15 guliek za cca 13 minút napovie o aké extrémne vyhladenie sa jedná, pričom nejde len o primitívne tlačenie na pílu, ale každá skladba je pekne štrukturovaná a plná rôznych zmien, stopiek a medzihier. Suverénny a nekompromisný výprask aký zdobí aj ich živé vystúpenia. Ak máte radi takéto prevedenie hardcoru, isto už tento skvost doma držíte. Ak tak niekto ešte neurobil, mal by to napraviť.

-Majto C.-




NA KREV „v/a“ LP 2014 (kapely vo vlastnej réžii)

Jedna z nemnohých výberoviek v mojej zbierke, ktorú som si však kúpil hlavne kvôli kapelám, ktoré na nej sú. Neváhal som preto ani chvíľku, keď som ju videl v ponuke. Kapely si ju vydali spoločnými silami a hoci je už dnes predsalen staršieho dáta, muzika na nej stále znie sviežo a texty tiež, žiaľ, nestratili na aktuálnosti ani za mak.
Úvod obstará skladba „Ježíš na výrobním pásu“ od ALIUSTERRA. Ostrý, valivý punk v strednom tempe, ktorý vystrieda svižná „Podvod svět“ brňákov MACGYVER (jedna z kapiel, kvôli ktorej som po tejto platni skočil) v ich tradičnom štýle s parádnymi gitarami a osobitým spevom. Parádnou gitarou v úvode je opatrená, rýchlo šľapúca „Něco si přej“ INNOXIA CORPORA (druhý dôvod kúpy). Kepela vo vrcholnej forme ma vždy udrží v plnej koncentrácii.. Od prvého počutia naživo až do dnes sa mi ich tvorba pozdáva stále viac. Ich sliezsky hardcore-punk je stále vyzretejší. Intenzitu výberu posunie ešte ďalej „Osudová přitažlivost“ juhočechov DEZINFEKCE. Ich drsné poňatie tohto žánru mi tiež pekne hýbe bunkami vždy keď sa na mňa ich tvorba valí z reprákov. A hoci je tento song na ich pomery viac v strednom tempe, vyhladzuje rovnako. Potom Aliusterra pridá ešte do kotla minimalistickú rychlovku „Granule pro hlídací psy“, aby záver prvej strany zahltili svojou špinou EVIDENCE SMRTI drsným crustcore výplachom „Běžný občan?“. Členitá a nápaditá vec vo svižných tempách, ktorá má výborný spád a prospievajú jej aj spomalené pasáže. Nevedel som si predstaviž tvorbu brňákov na jednom nosiči s ostatnými kapelami, ktoré sú predsalen žánrovo kdesi inde, no pri počúvaní mi to absolútne neprišlo a ES som identifikoval len vďaka záhrobnému prejavu vokalistu. Aj po tejto stránke skvelé.
B-čko otvorí Dezinfekce druhým príspevkom „Vždycky víc“, ktorá sa mi pozdáva viac ako prvý song. Je členitejšia a tempovo rôznorodejšia, no stále surová až na kosť. Gitary úplne až masakrujú. „Nikdo, kdo by se divil“ Macgyver začne basovou linkou jak od NoMeansNo a v strednom tempe si pokojne plynie v sekaní tlmených gitár, aby v refréne rozochvela zmysly ostrými tónmi. Príjemná vecička, ktorá by isto nezanikla ani na ich zatiaľ jedinom albume „Panthalassa“. Posledný príspevok Aliusterra „Nože“ začal gitarami, ktoré mi zvukom a jednoduchosťou pripomenuli dávny album „Zen arcade“ amíkov Husker Du. Aj tretíkrát ostrá punkovka s drsným hlasom a osobitými linkami gitár, ktorej hrany otupí až pomalá, valivá úvodná časť songu „Závist“ Evidence Smrti, ktorá sa však vzápätí prehupne do uklepanej smršte v slohe, no netrvá dlho a ozve sa opäť valivé dunenie bicích a parádne riffy gitár. Posledná sloha nám znovu vyklepe kožuch v rýchlosti. Skľudnenie príde s úvodom songu „Zbytky“ Macgyver, ktorá sa opäť v stredných tempách s výraznou basovou linkou a decentnou vyhrávkou gitary v slohách plazí a omotáva medzihrami a drsnými refrénmi. Skvelá vec. Absolútny záver celej výberovky je v réžii Innoxia Corpora a ich strednotempovej „Zbytečný člověk“, ktorá plní funkciu dokonalého záveru dokonalo. Valí si to k záveru, kde ešte mierne spomalí a striedajú sa parádne vyhrávky a keď skončí, vždy mám chuť pustiť si celý album znovu.
Veľmi dobrá výberovka je to. Parádna, účelná, jednoduchá grafika, červený vinyl a priložené cd. Veľkým plusom tejto kompilácie je, že skladby držia pekne pokope ako jeden celok a vôbec nevadia odlišnosti zvukové, interpretačné ani iné. Úplne plynulo sa prelievajú jedna do druhej a navzájom sa vkusne dopĺňajú. Myslím, že v tomto sa „Na krev“ nič len tak nepriblíži.

-Majto C.-



utorok 14. novembra 2017

HNISAVÝ PROCES "Zahnívanie spoločnosti" CD 2017 (Slovak Metal army)

Priznám sa, že tento krok som od Jura nečakal. To že niekto vydá túto už dávno zabudnutú nahrávku na CD, to by ma ani vo sne nenapadlo. Jedná sa o demáč z roku 1992 a bol jediný, lebo kapela po sebe nezanechala nič iné. HNISAVÝ PROCES neboli žiadnou kultovkou, neodohrali veľa koncertov a ani toho moc nevydali, no táto nahrávka sa zapísala do histórie, nie svojou kvalitou,.alebo originalitou,ale tým, že bola v tých rokoch možno jedna z piatich nahrávok v štýle grindcore, ktoré na Slovensku vyšli. Začiatok 90 rokov síce zahŕňal plno projektov (Lues De Funes,Abortion, Imbecilofília atd..) ale len zlomok z nich sa rozhodol nahrať svoje pokusy. Jedna z mála nahrávok, bola práve aj táto. Nič kvalitné, nič výnimočné (totálna kopírka starých Napalm Death), no naše . Obsahuje 19 vecí z čoho prvý a posledný song je vlastne ukradnutá industriálna vec od Napalm Death "Harmony Corruption" (vyšla na EP "Suffer The Children").
Ale aj tak historický mílník aj keď zvuk je ako z tých rokov ale na moje prekvapenie neznie až tak na hovno, ako som ho mal ja doma na kazete (ano asi 5 kópia). Keď to vypeckujete,tak sa to dá a dokonca texty v rodnom jazyku , sú celkom zaujímavé, keď tak škrekom a murmurom ich odriekavajú.
Starý bardi sa tomuto CD určite potešia a mladý majú možnosť spoznať pravek grindcore na Slovensku.Dôstojná poklona tejto nahrávke je toto CD.
P.S. Obal nakreslil dokonca Luisma z Haemorrhage.
-Lepra-

Slovak Metal Army

nedeľa 12. novembra 2017

BOMBY NA NITRU fest 11.11.2017 NItra, Mariatchi Pub

Nápad na koncert v Nitre sme už nosili dlho v hlave, akurát nám do kariet nehral fakt, že moji kolegovia z kapely majú ešte iné kapely a k tomu aj náročné zamestnania. Takže dohodnúť si koncert, dá občas fušku. Navyše, aby to nebolo jednoduché, tak sa v našich radoch objavil aj nový gitarista, ktorý je takpovediac ešte v zácviku u nás a toto mala byť jeho premiéra. Klub Mariatchi na tento fest bol zvolený náhodne, kedže Stará Pekáreň bola týmto dátumom obsadená a navyše ani moc sa mi tam nechcelo, kedže tam, keď príde 100 ľudí, tak máte pocit, že je tam poloprázdno (alebo poloplno, záleží či si negativista,alebo pozitivista). Mariatchi, okrem toho ,že je neslávne preslávené tým nazi incidentom, má príjemnú atmosféru, a poriadný výber skvelých pív. Koncertný plac je určený tak na 60 Ľudí a v tento večer bola jeho kapacita prekročená o 100%.. Takže sa nedalo dýchať,ale na druhú stranu, každý si to vychvaľoval. Zvukár a náš gitarista v jednej osobe ináč mal blízko k tomu,aby nezošaľel, kedže jeho aparát sa sem nevôjde a tak improvizoval s požičaným, menším aparátom, ktorý celkom obstál a zakaždým aj hrozilo, že nám vypadne elektrika,kedže tento klub nie je stavaný na kakofonické melodie. Ináč Mariatchi mi príde, že z neho bude také Nitránske CBGB.
Takže sa postavím na najnevdačnejšie miesto počas koncertu (vyberanie vstupného).
Medzi tým svôj rachot spúšťajú zástupcovia Slovenského noise core, už v novej zostave, doplnený o zbustrovanú pílu. Ano čítate dobre. Týmto decibelovým maniakom a kakofonickým bohom, už
SEDEM MINÚT STRACHU
nič nie je sväté. A to je dobre. Ľudia vybuchujú salvami obdivu . Proste je to hluk na tých najvyších
možných otáčkách. Dobrá práca.
Ľudí pri tom neustále pribúda, neviem či je to dátumom skončenia prvej svetovej,alebo nemajú čo na robote,ale zlieza sa tu celá plejáda milovníkov tvrdej muziky, ktorých som už dlho,dlho nevidel. Bál som sa, že dajú prednosť mrtvolám Ex Tip, ktorý hrajú v pekárni a ich "turné" spočíva v tom, že v každom meste pokrstia album. Presne pre toto nikdy nekrstíme naše nové albumy.
Druhý nastupujú Stropkovský GRINDING JESUS BROTHER, Slovenský zástupcovia ,severského poňatia grindcore. Šlape to junákom parádne a  aj sa im dostáva parádnej odozvy. Chlapci sú fakt dobrý. Toto treba vydieť a pochopíte to.
Maďarský BLACKMAIL mi na poslednú chvílu odriekli účasť kvôli zdravotným problémom basáka Slayera,môjho dlhoročného kamoša.Takže som zase prepásol príležitosť ich vidieť
ABORTION
Takže nastupujeme s ABORTION a svojim krstom ohňom prechádza náš nový gitarista Ondro. Je nás ako Kelly Familly a ja sa musím priznať, ešte som v živote nehral vo štvorici na podiu. Skvelý pocit, môžete sa mýliť a nikto si to nevšimne, hehehehe. Odozva parádna, ľudia šalejú a vysia snáď aj zo stropu! Výborná odozva a däfam, že aj mi sme podali adekvátny výkon.
DEHYDRATED
Po nás to rozbaľujú DEHYDRATED a oni proste nemôžu sklamať. Vidieť na nich, že si to užívajú aj keď vokalista Dragan je totálne chorý a nadopovaný natibiotikamu, proste idú. Mám ich rád, lebo za ich muzikou vidím, len tú číru radosť z hrania. Keď si vydržal hrať death metal aj po štyridsiatke , tak to už asi znamená, že ho miluješ až do smrti. Potrebuje niekto ešte presvedčivejší dôkaz?
Odsypú si svôj set a rozprávky je koniec. až by som celé zhodnotil,tak riskantná stávka na koncert, teraz vyšla na výbornú, hojná účasť, dobrý zvuk ,skvelá zábava a či to robíte presvedčivo, nie je lepšieho dôkazu,ako keď príde k vám chlapík v triku Rotten sound a povie "Určite si ma nepamätáš, chodil som k tebe do obchodu ako mladý chalan a počúval heavy metal a ty si mi stále púšťal grindcore a iné brutality, noa teraz som tu a počúvam už len túto muziku" . Pre tento pocit sa to oplatí sa to robiť...
-Lepra-


pondelok 6. novembra 2017

HOLLYWOODFUN DOWNSTAIRS „Reactions“ LP/CD 2015 (Press Gang Records)

Je to rok, čo mi na prvom ročníku trenčianskej mutácie Okthoberfestu spadla sánka z vystúpenia novozélandského tria Hollywoodfun Downstairs. Taký zvukový masaker sa tam v ten večer nepodarilo nikomu dosiahnuť (a nešlo o dodrbanie zvuku efektami ako to predviedli Systemic Damage). Totálne vyhladenie zmyslov, po ktorom muselo nasledovať neodvratné – kúpa lp, cd aj trika. A to bolo najmenej, čo sa po takom zážitku dalo urobiť.
Pri prvom počúvaní doma ma trošku sklamalo potlačenie rytmičáku v celkovej zvukovej podobe, bo naživo tam bubeník rúbal nehorázne klepačky, že v ten večer mohol učiť mnohých grinderov (v podstate to mrzí dodnes, no keď sa zameriam na bicie, sú tam kdesi v pozadí). Jedna z nich sa nachádza hneď v druhej polovici úvodného songu „Plastic fascinations“, ktorý začne skvelou Voivod-ovskou gitarou a mierne skreslenou našlapanou basou. Do toho všetkého vysoký freneticky ujačaný hlas gitaráka, ktorý mi robil veľké problémy hlavne naživo, no pri počúvaní z albumu si naň časom ucho privykne a neviem si predstaviť iný hlas do tejto šialenej sonickej zmesi, kde chvíľami znejú voľnejšie rockové časti aby ich vzápätí zmietla kakofónia vreskotu a kvílenie gitary. V podobnom duchu sa nesie aj nasledujúca „Her venomous ways“, v ktorej však všetko stojí na basovej linke a parádnej bubeníkovej hre. Gitara tu hrá len nutné jednoduché doprovody. Oproti prvému songu, skôr taká oddychovka. To nasledujúca „Pocket cool“ je psychedelická záležitosť, kde do decentného vyklepávania žblnkoce gitara a basa hrá jednoduché spodky. Spevák skôr šepoce, no dôjde aj na naliehavejšie odtiene jeho hlasu. Tomu zodpovedá aj hudobný podklad a zahusťovanie atmosféry. Ku koncu už Kurt zvyšuje intenzitu hlasového prejavu. „Options“ je ten song, kde klepačka úplne zanikla, čo je škoda, bo po grindovo uklepaných slohách vyznievali rýchle, hardcorovo nasraté bicie v refrénoch viac ako skvelo. Na albume je dojem z nich len polovičný, čo je veľká škoda. Titulná vec (na vinyle uzatvárajúca prvú stranu) je tiež silno atmosferická záležitosť v duchu „Pocket cool“. Začne hypnotizujúcou hrou bubeníka a parádnou basovou linkou, do čoho Kurt kvílivo spieva. V refrénoch sa tempo mierne zrýchli a zvýši sa celkový tlak, vrátane vreskotu. Jednoznačne najdlhšia vec kolekcie, no dostatočne pútavá. „Maxine caffeine“ je zaujímavá už len svojím sekaným úvodom plným stopiek. Ale aj slohy či refrény sú skvelé. Nadupané bicie v strednom tempe tlačia celú túto šialenosť stále ďalej a nedajú ani na moment poľaviť v sonickom tlaku, ktorý toto trio vytvára na vašu nervovú sústavu. Niekedy to vyvoláva až taký zvláštny nepokoj, no nedokážem to len tak vypnúť. Pekne psycho je aj záver tohto songu, ktorý znie akoby začal song iný. Absolútna dokonalosť. „The postal service“ znie v úvode ako talianske inštrumentálne trio Chaos Conspiracy, no po 25-ich sekundách sú to zas šialenci z Wellingtonu, valiaci do mojich sluchovodov svoje poňatie punku. Tu štipka NoMeansNo, tam drobec Fugazi, k tomu zrnko šialeného vreskotu a noisovej gitary. V „Ice Cold Factory“ mi na myseľ príde ešte nekonformná tvorba českých Michael´s Uncle na parádnom albume „Svině!“. Čiže mierna dávka podprahovej melodiky do tých noise vrčiacich gitarových riffov. „Crimes“ je tiež strednotempovka, v ktorej nie je až toľko rytmických zvratov ako v iných veciach tohto albumu, no napriek tomu neznie fádne a nezaujímavo. Záver albumu obstará, podobne ako na prvej strane, vec skôr atmosferickejšia „1929“, kde sa do valiaceho rytmu a vrniacej basovej linky ozýva jemnejšie deklamovanie, aby v refrénoch skríkla spolu s Kurtovým hrdlom aj jeho gitara. Slohy sa striedajú s refrénmi a občasné vybrnkávané vyhrávky príjemne spestrujú a dofarbujú celkovú farebnosť tejto vecičky. Keď skončí, hneď máte chuť pustiť si celý album zas a znovu opakovať ten pocit mrazenia zo šialenstva a neurvalosti, ktorým je tento album vrchovato napchatý.
HD už majú aj nový album, ktorý sa mi do rúk nedostal, no tento starší titul môžem každému fanatikovi do neortodoxných foriem punku len vrelo doporučiť.

-Majto C.-