Ak
poviem Fínsko, každý si hneď predstaví buď starý doom metal
90s, či funeral-doom nultých rokov, abo starý 80-kový
prasopaloidný punk-hardcore. Tvorba tejto partičky sa však nehodí
do žiadnej z týchto škatuliek, hoci je to tiež punk, no
nečakajte žiadne závratné rýchlosti. Hneď úvodná, titulná
vec „Ajatus karkaa“ vám pekne rozkope ksicht svojou surovosťou
a špinavým zvukom dvoch gitár, do čoho hrá basa jednoduchú
vyhrávku a spevák s basákom sa prekrikujú za lomozu
bicích. „Askel syrjään“ síce aj začne v svižnom tempe,
no po chvíli sa zmení do pomalého nasekaného rytmu a začnú
kriky a naliehavé ťahavé spevy v refrénoch – celé sa
to párkrát zopakuje, ku koncu sa pod všetkým tým špinavým
lomozom objaví gitarová vyhrávka. V podobnom tempe a duchu
sa nesie aj nasledujúca „Muotta“, kde sa opäť ozýva spev
basáka. No ozdobou prvej strany a v podstate aj jednou
z ozdôb celej kolekcie je pomalá „Psykiatriaa“, s pomalým
ťahavým úvodom, po ktorom len bicie klepú čudný rytmus (jak
staré Nomeansno), do toho vrzgoce naefektovaná basa a spevák
deklamuje svojím naliehavým hlasom. Po chvíli sa pridajú aj
kvílivé gitary a skladba postupne graduje a naberá na
intenzite, napriek tomu, že stále ide v pomalom tempe. Úplne
mrazivý zážitok (dokonca aj naživo bol tento song neskutočný).
„Vieraantuneet sopeutuneet“ rozbehne zas trošku svižnejšie
tempá a gitary burácajú unisono. Tak stopka v strede,
kde za doprovodu jednej gitary spevák odspieva jednu vetu, pôsobí
mimoriadne spestrujúco, hoci potom opäť buráca v plnej
intenzite. „Umpikuja“ rozbehnutá basovou linkou, na ktorú sa
nalepia sonické steny oboch gitár a burácanie kotlov, do čoho
začne spev – znie to skvostne a pekne k tomu sedia aj
kontrastné refrény
s normálnym rytmom a unisono gitarami. Druhou ozdobou je
záver strany a celého albumu, temná „Musta laatikko“
s dramatickým úvodom, kde zas prišli k slovu kotly
a jednoduché gitary s deklamovaným emotívnym spevom (pod
pojmom spev však u tejto bandy nečakajte žiadny sladký
hlások, ale vysoký zachrípnutý hlas, ktorý sa snaží dostať zo
seba kvantá emócií), skladba postupne rastie a rozpína sa,
keď sa ozve refrén, kníšem sa vždy v tranze jak zombík
a kričím so spevákom „musta laatikkoooooo...“. Skvelo je
popáchaný aj záver, keď pri repetitívnom opakovaní jednoho
motívu postupne stišujú nástroje – no šleha nehorázna. Ak si
doma radšej pustíte Rudimentary Peni či Nomeansno namiesto
Discharge či G.B.H., skrátka, ak máte radi nevšednú muziku,
neváhajte ani na moment, keď kdesi uvidíte tento album, abo plagát
na koncert Sokea Piste. Isto nebudete ľutovať...
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára