Viem, že
toto splitko je staršieho dáta a obe kapely majú vonku už aj
ďalšie materiály, ku ktorým som si zatiaľ nenašiel cestu, no čo
ma v poslednom čase chytá stále viac, je práve tento
materiál. Pôvodne som si ho kúpil, aby som podporil kapely
(vydavateľov, skrátka fungovanie scény), ale aj zo zvedavosti, že
ako znie black metal hraný ľuďmi z hardcore-punk podhubia.
Ako už u mňa býva zvykom, nie vždy mi daný album sadne
práve v čase kúpy, tak ide bokom, kde občas upadne do
zabudnutia. Tento do zabudnutia neupadol (teda nie úplne), len mi
stále nesedel, čo sa však zmenilo minulú zimu, len môj názor
naň potreboval čas dozrieť. Každá banda na svojej strane ponúka
jeden dlhokánsky song, no myslím, že sa podľa nich dá v pohode
odhaliť kvalita ich tvorby.
Prví otvoria
brány temnôt českí zástupcovia MARNOST. Po hovorenom filmovom
intre sa pomaly rozbieha zlo – spätné väzby sa prelínajú jedna
cez druhú a s pískaním vyvolávajúcim mrazenie ma
pomaly prenesú až k prvým chladným riffom a revu
v pozadí, aby s kvílivým riffom a pomalým tepom
bicích začala postupne gradovať (podobný minimalizmus mi kedysi
dosť vadil, no tuto sa mi viac ako pozdáva), aby sa po štyroch
minútach strhla zbesilá víchrica, keď zbesilé klepačky ženú
všetko vpred a rev v pozadí je len kulisa k bzučiacim
a kvíliacim gitarám. Po chvíli zas zvrat a v pomalom
tempe gitary a vokalistu vrnia mrazivé podmazy pod ženský
preslov. Potom do zbesilej rúbanice parádna vyhrávka. A potom
opäť nejaké predely a striedanie intenzity s akou kapela
útočí na vaše zmysly. Spleť rôznych gitarových motívov
a vrstiev, kým postupne utíchajú bicie dovedie skladbu
postupne k záverečnej časti, keď sa spod spätných väzieb
začne ozývať decentné brnkanie akustickej gitary. Zvláštna
muzika, ale má svoje čaro a dokáže vyvolať mrazenie.
Švédi SEEDS
IN BARREN FIELDS začnú tiež vybrnkávaním skreslenej gitary, aby
sa postupne pridali ostatné nástroje a po dvoch minútach sa
ozve nekompromisný rezavý riff – trochu mi to pripomína fínov
Swallow The Sun. Prechod bicích potom strhne lavínu a zatiaľčo
gitara stále hrá tú vybrnkávanú vyhrávku, bicie s basou
ženú ozlmomkrky do diaľav a druhá gitara k tomu prihodí
vyhrávku. Farbou hlasu aj bicími a melodickými vyhrávkami mi
to hovadsky pripomína starý materiál plzeňských blackošov
Sorath, ktorý sa honosí názvom „Matache chavala“, ktorý som
svojho času mal v hlbokej úcte. V tretine sa song zlomí
do stredného tempa a v záplave zdvojených vyhrávok
a sekaných riffov sa pomaly sunie vpred (trochu mi to pripomína
staršie tituly grékov Septic Flesh). V tomto tempe s rôznymi
obmenami intenzity vydrží song až do konca. Celkovo tvorba švédov
obsahuje okrem black elementov aj množstvo death pasáží. Dobre to
ide do ucha, tak mám vždy dojem, že ich strana sa mi pozdáva
viac, no tento dojem vždy trvá, len kým neotočím platňu
a nepustím znovu Marnost. Skvelá vec, hoci mi trvalo trochu
viac, kým som do nej prenikol, no o to viac radosti teraz pri
jej počúvaní pociťujem. Verím, že už dávno má každý svoju
kópiu, tak nikoho nemusím presviedčať, aby si ju zaobstaral. Ak
náhodou nie, myslím, že ešte stále sú v pohode dostupné,
stačí sa prekutrať v ponukách distier...
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára