DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám!

streda 19. februára 2014

M.O.D., DOG ATTACK, CRIPPLED FOX - 18.2.2014 Bratislava, U Očka

Niekedy v posledných mesiacoch minulého roka som sa dozvedel, že je blízko k tomu, aby som sa stretol s jedným (asi najväčším) z mojich idolov čias pubertálnych, konkrétne s papuľou nevymáchanou obdareným tlouštíkom Billy Milanom.
Tých niekoľko mesiacov uplynulo rýchlejšie ako som čakal a s príchodom tmy som ja opustil teplo domova a vydal sa zbierať posádku na túto trestnú výpravu. Po príchode na miesto činu som zostal príjemne zaskočený, bo som sa obával malej účasti, bo myslím, že pre dnešnú generáciu M.O.D. nemá žiadny zásadný význam. No zabudol som, že z času na čas sa aktivizujú staré gardy, zahodia sa starecké palice, papuče a inhalátory a ide sa potriasť šedinami a plešinami na poriadny výpek. Presne tak to vyzeralo aj včera večer – kopec postarších nadšencov a všetci mali v očiach iskru radosti a pohľad pubescenta, ktorý je v riti z toho, že sa dočkal persóny, ktorá určovala smer jeho dospievania v časoch dávno minulých. Samozrejme, že sa zúčastnili aj generačne oveľa mladší nadšenci, ale aj tak bol zvláštny (a obzvláľť príjemný) pocit vidieť toľko vyslúžilcov na jednom mieste v jeden čas. Toľko na úvod...
CRIPPLED FOX
Večer so zhruba hodinovým meškaním otvoril budapeštiansky kvartet CRIPPLED FOX a štart teda vôbec nebol nejaký rozpačitý, alebo niečo na ten spôsob. Naopak, od prvej sekundy suverénne vystúpenie plné pohybu a skvelej muziky. Borci do nás narvali ten svoj nadupaný thrashcore absolútne s prehľadom a gráciou. Maťo si s nimi zahulákal zopár refrénov, thrash-dorastenci povytriasali lupiny z kečiek a pometali údmi a z pódia na nás pršali veci ako „DIY“, „ Thrash yourself“ „Mosh with da living dead“ či „Whatta fuck“ (isto ich bolo viac, len tieto som zaregistroval, bo sa mi pozdávali už na albume aj na akcii v Šali) a množstvo iných skvelých porcií. Cca po dvadsiatich minútach zostalo ticho a sympoši sa s úsmevom rozlúčili s publikom (bol aj prídavok, no zaboha si nespomeniem, čo to bolo za song, ale trval tradične len niekoľko málo sekúnd)...
DOG ATTACK
Potom nastali tie spomínané stretnutia a debaty s ľuďmi zo všetkých možných kútov. Bolo skvelé vidieť týpkov zo Žiaru nad Hronom či Topoľčian, Branča (hh, šéfe), ale aj miestnych a vlastne všetkých... Vďaka tomu nadšeniu so stretnutia s ľuďmi ako Juro (L.D.F) či Štoty s Pecom... som napokon aj prepásol cca polovicu setu ďalšej budapeštianskej úderky DOG ATTACK, ktorí mastili slušný dravý punk s hardcore a rock´n´roll prvkami. Songy síce neboli žiadne rytmické hlavolamy, ale ich set liezol pekne do ucha a pod kožu. Celý čas som mal dojem, že mi to niečo strašne pripomína (ani cd dnes doma počúvané ma toho dojmu nezbavilo), no nevedel som konkrétne meno, no vôbec to nevadí, bo sa to vážne skvelo počúvalo. Gitary síce väčšinu času valili unisono, no keď si rozhodili party, to bol balzamík. Basa si vrnela svoje a ešte sa mi pozdávala farba spevákovho hlasu. Žiadny 77-punkový afektovaný prejav, ale drsný kričaný spev – niečo jak napr. Leatherface abo tak nejak. Proste paráda aj po tejto stránke. Ich aprílový výstup v Šali si istotne ujsť nenechám, bo zas tak často s takouto odnožou punku do styku neprichádzam.
M.O.D.
A po ďalších skvelých debatách sa davom pretlačili štyria cudzokrajní cudzinci, aby vyliezli na pódium a chopili sa inštrumentov. METHOD OF DESTRUCTION v plnej paráde o niekoľko krátkych momentov spustili úvodnú šupu dávneho debutu „U.S.A for M.O.D.“ čiže „Aren´t you hungry?“ a od prvých momentov ma zalievala horúčava nadšenia – počas tých pár minút mi preleteli mysľou staré vyblednuté obrazy pubiša s ojebákovaným ksichtom v riflovke ako sa pýta kamoša, či si je istý že sa mi tá nahrávka bude pozdávať, keď to až tak moc neni thrash metal (ako to asi dopadlo...). A zabilo to, keď sa z pódia ozval hneď nasledujúci song z debutu: „Get real job“. Čakal som, že asi zaznie dosť starých songov, no hneď zkraja? Super! Ďalší „Dead end“ – otvárak albumu „Rhythm of fear“ – ďalšia príjemná, nostalgická záležitosť, po ktorom vzápätí nasledoval „No glove, no love“ z môjho najobľúbenejšieho „Gross misconduct“ – to už som bol ale v takom tranze, že som strácal pojem o čase a súvislostiach. Bolo len pódium, kde postarší Billy reval svoje štipľavé posolstvá a zdatne mu svojimi nástrojmi sekundoval zbytok M.O.D. Čo bolo ďalej? Záplava songov, kde sa dav metal na pódiu, pod ním a hulákal s Billym známe refrény. Nebolo tam veľa ľudí, čo nepoznalo „Hate tank“, „Don´t feed the bears“, „Thrash or be thrashed“, „Let me out“, „Imported society“ či dokoca aj blbinku „Bubble butt“ (všetky z debutu), abo „Step by step“ či „Get up and dance“ zo spomínaného „Rhythm of fear“ abo asi najznámejšiu klipovicu tejto bandy „True colors“ či cover od The Fear „In the city“ z druhej radovky. Ak k tomu prirátam záverečný sumár songov z pre-M.O.D. obdobia (čiže S.O.D.) ako „Milano mosh“ (tá zaznela ešte medzi skladbami M.O.D.), „Fuck the middle east“, „Kill yourself“ či absolútny záver koncertu za tónov „United forces“, nie je možné nájsť nejaké nedostatky. Nechýbali ani blbinky zo série balád na rôzne témy – teraz boli „poctení“ Scorpions a Quiet Riot. Jednoducho set postavený zo songov z najstaršieho obdobia kapely, kde akurát mohla detailistu trošku zamrzieť absencia peciek z „ep-ka“ „Surfin U.S.A.“ (tiež by ma minimálne „Mr. Oofus“ či „Party animal“ potešili), ale aj tak to bola dávka výdatná, navyše očakávane rozšírená aj o vzorku tvorby S.O.D., ktorá k Billymu neoddeliteľne patrí. Skrátka, jedno veľké skvelé vystúpenie, ktoré som si užil oveľa viac ako pred necelým rokom RATOS DE PORAO (M.O.D. boli predsalen kedysi u mňa jednotkou). Billy, rovnako ako Gordo (RDP), predviedol, že ešte nepatrí do šrotu a na pódiu to vie. Kapela hrala jak z učebnice, čo viac si priať?

Billy po vystúpní sedel za stolom, popíjal pivo, fotil sa so všetkými a spokojne sa usmieval. Myslím, že oprávnene. Ja som ešte chvíľu čakal, kým ma prejde opantanosť a začal pomaly súriť posádku, aby sme sa vydali na veľký návrat, pričom sa aj zbytok času niesol vo ftipnom tóne, ktorý pretrval až do záverečného pádu do postele pred štvrtou hodinou rannou. Tá vyčerpanosť ale stála za to. Ďalší splnený pubertálny sen.

-Majto C.-
Fotky -Lepra-

Žiadne komentáre: